Unikátne a posledné interview s L. Ron Hubbardom

Toto je úryvok zo 7 stránkového rozhovoru, ktorý L. Ron Hubbard poskytol novinám Rocky Mountain News 20.2.1983

L. Ron HubbardO: Na niekoľko rokov ste zmizol z verejného života. Prečo ste sa teraz rozhodli to zmeniť? Ako sa chystáte zvládať príval žiadostí o rozhovory a účasť na verejných podujatiach, ktoré tým spustíte?

LRH: Povedal som si, že by bolo vhodné urobiť rozhovor s niekým z Denveru, pretože práve tu začína “Bojisko Zem”. Čo sa týka pravdepodobných žiadostí – myslím, že radšej budem pokračovať vo svojom písaní.

O: Čo oslavujete vydaním knihy “Bojisko Zem” (angl. orig. Battlefield Earth)?

LRH: Päťdesiať nádherných rokov s perom v ruke. Je to niečo, čo urobí radosť mne, ale je to tiež spôsob, ako poďakovať tejto profesii a mojim priateľom. Je to zlaté, päťdesiate výročie môjho sobáša s múzou.

Je to zlaté, päťdesiate výročie môjho sobáša s múzou.

O: Čo vás prinútilo sa po všetkých tých rokoch opäť vrátiť k písaniu science fiction?

LRH: Sú činnosti, ktoré sú jednoducho príliš zábavné, než aby sa ich človek dokázal úplne vzdať. Pre mňa to je písanie. Som veľmi rád za každú príležitosť, kedy môžem písať. Mnoho mladých spisovateľov si vypočulo radu, že majú písať, aby sa naučili písať. To je dobrá rada. Ja som k písaniu využíval akúkoľvek zámienku, pretože to robím strašne rád. Keby som nemal písací stroj, písal by som rukou. Takže, keď sa blížilo päťdesiate výročie môjho pôsobenia ako profesionálny spisovateľ, rozhodol som sa to osláviť práve touto činnosťou. Zvolil som si science fiction, pretože je to veľmi mnohostranný žáner. (Spisovateľ si svoje prostriedky musí zvoliť rovnako poctivo, ako si maliar vyberá štetec a farby.) Naviac science fiction už nie je vnímané ako odstrkované nevlastné dieťa literatúry. “Hviezdne vojny” vytvorili úplne novú skupinu priaznivcov a dnes “E.T.” preukázal, že tento žáner dokáže osloviť omnoho širšie publikum, než o akom sme mohli kedy snívať. Skúste sa pozrieť na zoznam bestsellerov a podobný vzorec uvidíte i tam. Science fiction zaujíma popredné miesta. “Bojisko Zem” je science fiction, ale je to tiež dobrodružná kniha. Je to prehlásenie o stave človeka a ľudského ducha. Takýto príbeh by som nemohol rozprávať v žiadnom inom žánri. Mimochodom, napríklad kniha Jamesa Michenera “Vesmír” by sa len pred pár rokmi zaraďovala práve do oblasti science fiction.

O: Posledných 30 rokov svojho života ste zasväťil rozvoju Dianetiky a Scientológie. Predznamenáva táto kniha nový smer Vášho pôsobenia?

LRH: Vývoj Dianetiky a Scientológie bolo jednoducho niečo, čo bolo nutné urobiť. na základných myšlienkach som pracoval už dlho predtým, než v roku 1950 vyšla na túto tému prvá kniha. A tá ani tak neznamenala zmenu smeru mojich aktivít ako skôr zverejnenie môjho skutočného zamerania a záujmov. Beletria, ktorú som písal, slúžila ako zdroj príjmov, ktoré mi umožnili cestovať a robiť výskum – a tiež ďalej písať. Do budúcnosti plánujem písať ďalej. Už chystám ďalšiu knihu a komponujem hudbu, ktorou chcem rozšíriť koncept albumu, ktorý som práve dokončil – “Space Jazz”. Je to soundtrack ku knihe “Bojisko Zem”. Keď sa povie soundtrack, ľudia si zvyčajne predstavia soundtrack k filmu. S knihami sa tento fenomén nespája. Preto chcem albumom “Space Jazz” predstaviť nový pohľad – soundtrack ku knihe. Tá myšlienka je v podstate rovnaká ako pri filme. Hudba podkresluje scény či postavy. Jediný rozdiel je v tom, že tieto piesne majú fungovať samostatne. To vo filme zvyčajne platí len pre hudbu k úvodným titulkom, pretože potom sa venujete predovšetkým deju a hudbu až toľko nepočúvate. Hudba je tu teda druhotná.

O: Ako sa oblasť science fiction zmenila za tých päťdesiat rokov, ktoré ste na jej poli strávil? Aké zásadné zmeny ste v science fiction pri jej rozvoji vnímal, najmä keď porovnáme science fiction päťdesiatych rokov so science fiction rokov osemdesiatych?

LRH: Science fiction sa pohybovala medzi technológiou a ľuďmi. Jej príbehy boli buď o nejakom najnovšom vynáleze, alebo o ľuďoch. V roku 1938 ma šéfovia vydavateľstva Street and Smith požiadali, aby som písal science fiction poviedky pre ich nový časopis, Astounding Science Fiction. Vtedy sa žiadosť od Street and Smith rozhodne nebrala na ľahkú váhu. Napriek tomu som si posťažoval, že ja píšem o ľuďoch, nie o strojoch – čo bola vtedajšia móda. Povedali mi, že práve to chcú a že sa do toho mám pustiť. Čo som aj urobil. Do tej doby nebola science fiction takmer o ničom inom než o hyperpriestorových pohonoch a strojoch času a o rôznych mechanických samorobotoch. Ľudský prvok v nej hral druhé husle. Pre mňa bol človek a ľudský potenciál vždy na prvom mieste. Ľudia sú jednoducho omnoho zábavnejší než stroje.

O: Nakoľko pri tvorbe postáv a zápletky čerpáte zo svojej minulosti? Myslíte, že práve odtiaľ obecne science fiction čerpá, či už si toho spisovatelia sú alebo nie sú vedomí?

LRH: Skúsenosť určite pomáha každému spisovateľovi alebo komukoľvek, kto sa rozhodne niečo napísať. Ja som za svojho života precestoval Ďaleký východ a mnohokrát som sa plavil po voľnom mori, užil som si pár premetov na dvojplošniakoch a klzákoch a odtiaľ som čerpal inšpiráciu pre svoje príbehy. Niektoré si tiež vyžiadali mnoho výskumov. Čo je ale najdôležitejšie je schopnosť vidieť to, čo máte práve pred sebou. To, a tiež musíte mať schopnosť zaujať uhol pohľadu svojho čitateľa.

O: Ako by L. Ron Hubbard popísal sám seba ako spisovateľa?

LRH: Neviem ako to nejak košato rozviesť. Vždy som mal schopnosť preniesť myšlienku na papier. Nerobím si dopredu plány zápletky. Proste píšem. Myslím, že keby som si mal vybrať, ako by ma mali vystihnúť ako spisovateľa, bol by som rád, keď by povedali, že som spisovateľ, ktorý miluje písanie. To nie je až také automatické, ako by sa mohlo zdať. Je množstvo spisovateľov, ktorí píšu neradi a niektorí to dokonca neznášajú, ale napriek tomu sa im hovorí “spisovatelia”, pretože tým zarábajú – taký ten typ “od deviatim k piatim”. Ale u mňa to tak nikdy nefungovalo. Keď píšem, nesledujem hodiny. Dokonca som občas kvôli písaniu pár dní vôbec nespal, tak som sa do toho ponoril, že som na spanie jednoducho úplne zabudol. Ako môže človek zabudnúť sa vyspať? No predstavte si, že sa zaoberáte niečím, čo je omnoho zábavnejšie než čokoľvek iného, čo ste kedy predtým robili a uvidíte, či si budete strážiť, že je čas na “pauzu na kávu” alebo na čo vlastne. To myslím tým spisovateľom, ktorý písanie miluje.

O: Čo ste chceli vo svojich začiatkoch ako spisovateľ dosiahnuť? Prečo ste zanechali písanie science fiction? Čo bolo to prvé, čo ste kedy napísal?

LRH: Písal som roky predtým, než som predal svoju prvú poviedku a stal sa profesionálom. Môj prvý príbeh dokonca ani nebol fikcia. Písal som o svojich zážitkoch s lietaním na Východe a na Stredozápade. Chodil som do školy vo Washingtone D.C. a dostal som príležitosť pripojiť sa k letcom, ktorí cestujú na letúnoch od mesta k mestu a predvádzajú svoje umenie. Schválne, čo by ste si vybrali vy? Naviac boli práve krátke prázdniny. Takže som vzlietol. Potom som presedlal na klzáky a skúsil som si i leteckú akrobaciu a dozvedel som sa, že jeden časopis by o tom rád vytlačil príbeh. Vtedy sa zo mňa stal profesionál. Zmieňujem to tu, pretože vtedy už som bol spisovateľ, len som sa tým neživil. Keď som neskôr zistil, že sa tým živiť dá, že ma môžu platiť za to, čo robím najradšej, začal som písať profesionálne. Tak som získal hodne času na písanie, na výskumy a na cestovanie. Písanie som prerušil len raz – počas druhej svetovej vojny, kedy bolo problém napísať aj dopis domov. Ale táto skúsenosť ma toho zase hodne naučila o ľuďoch. Keď vojna skončila, vychŕlil som niekoľko poviedok, ale vtedy už boli kocky hodené rovnako iste, ako keď som sa do písania pustil profesionálne. Pracoval som vtedy na iných nápadoch, ktoré vychádzali z toho, čo som videl a čo som sa naučil. Myslím, že prvý článok, ktorý som kedy predal bol “Tailwind Willies” (“Vietor za chrbtom, po tele husia koža”, pozn. prekl.) pre časopis Sportsman Pilot. Nedokážem už odlíšiť, čo bolo prvé, čo som kedy napísal, pretože som písal od tej doby, čo viem písať. Je to podobné ako pýtať sa bežca, kedy začal s behaním.

O: Uvedomil ste si niekedy ako dieťa, že ste iný, vnímavejší, že sa na svet pozeráte inak?

LRH: Keď sa nad tým zamyslíte, niečo také sa v mladosti deje prakticky každému. Myslím, že pravdepodobne každý sa v nejakom okamihu alebo období svojho života rozhliadne a uvedomí si, že je individualita. A čo potom? Začne to presadzovať a dostane za to na ústa a dozvie sa, že sa musí podriadiť a súhlasiť a individualita začala miznúť až nakoniec zmizla úplne. Dieťa je neuveriteľná bytosť, pretože ju ešte nenarušil a nerozvíril svet okolo nej. Takže hľadá odpovede a je zvedavé. A čo je najdôležitejšie, dokáže sa hrať. Keď som si uvedomil, že som individualita a že mám svoje vlastné hľadisko, uvedomil som si to isté, čo si o sebe uvedomuje mnoho ľudí. Rozdiel bol možno v tom, že ja som sa toho nevzdal.

O: Dostalo sa vám tiež označenie “literárny pomocník” alebo “autor brakovej literatúry”. Čo na to hovoríte?

LRH: Myslím, že ma tak v skutočnosti nikto neoznačil. Nespomínam si, že by som niekedy počul niekoho použiť tieto slová. Podľa toho, kto práve v ten týždeň redigoval moju poviedku, mi hovorili “spisovateľ dobrodružnej literatúry” alebo “autor detektívok” alebo bohvieako. Až po vojne mi začali hovoriť tiež “autor science fiction”.

O: Ako vaše zapojenie do Scientológie a Dianetiky a kontroverznosť, ktorú tieto predmety medzi vyrejnosťou vyvolali, ovplyvnilo L. Ron Hubbarda ako spisovateľa?

LRH: To jediné, čo ma ako spisovateľa ovplyvnilo bolo americké námorníctvo, keď mi ich “bezpečnostné” pravidlá písanie zakázali. Mlčal som dva roky, až som to už nakoniec nemohol vydržať a všetko som si to vybil na jednom písacom stroji, sedel som tam uprostred všetkých tých bojových rekvizít, na hlave stetson (druh klobúka, pozn. prekl.) a napísal som kostýmový historický román so 60 000 slovách, ktorý nikdy neuzrel svetlo sveta. Volal sa “Stormalong” a jediné, čo z neho prežilo, bolo práve jeho názov, ktorý som použil ako meno jednej postavy v Bojisku Zem.

O: Prečo, odmietli to?

LRH: Nie, predal som 93,4 % všetkého, čo som kedy napísal – prvý koncept, prvé zaslanie, šek dorazil v odpovedajúcej pošte a často bol zaslaný kuriérom Western Union. Ale čo tento román? No, pokiaľ by ryby vedeli čítať, snáď by sa im páčil.

O: Scientológia bola označovaná ako science fiction náboženstvo. Čo si o tom myslíte?

LRH: Takéto označenie sa k mojim ušiam nedonieslo, ale pokiaľ ju tak niekto označil, čo by mohlo byť zaujímavejšieho ako budúcnosť ľudí?

O:Akú rolu zohrala pri vývoji Dianetiky a Scientológie vaša história spisovateľa science fiction?

LRH: Ako som už povedal, radšej mám označenie “spisovateľ” než obmedzovanie na jediný žáner. Keď sa pýtate na to, ako moja história v jednom obore súvisí s iným oborom, ktorý sa zdá, že s tým prvým nesúvisí, pripomína mi to strasti jedneho môjho kamaráta – Buckyho Fullera. Dnes ho označujú za génia. Ale len pred niekoľkými rokmi jeho kritici tvrdili, že mu chýba akákoľvek odborná autorita k tomu, aby robil, čo robí, či hovoril, čo hovorí. Mali pravdu. Bucky bol pravdepodobne ten najmenej kvalifikovaný človek, akého si môžete predstaviť, a práve preto bol tiež taký úspešný – nepočúval. Dnes je jeho dielo mementom a on pokračuje v svojej práci. A jeho kritici, ktorí sa priživovali na jeho mene zmizli v prepadlisku dejín. Každý by mal byť Buckminsterom Fullerom a ignorovať tých, ktorí hlásajú, že potrebujete diplom, aby ste mohli byť kreatívni. Keby som počúval “autority”, nikdy by som nič nenapísal, necestoval by som, ani by som ničoho nedosiahol. Nechápte ma zle, nehovorím tu o anarchii, ale o zbožnom uctievaní Autority. Autoritárstvo nastupuje, keď začína zlyhávať rozum.

O: Keď ste v roku 1950 napísal knihu Dianetika, napadlo vás, že sa toto vaše duchovné dieťa vyvinie do dnešnej podoby? Dianetika začala ako veda svojpomoci pre duševné zdravie, ktorá bola propagovaná ako niečo, čo môžete kľudne robiť doma v obývacej izbe. Napadla vás vtedy možnosť vybudovať z tejto vedy vysoko organizovanú sieť cirkví, misií a dianetických centier?

LRH: Kniha “Dianetika: Moderná veda o duševnom zdraví” je neustále populárna. Bola bestsellerom v roku 1950 a je ním aj o tridsať rokov neskôr. Po vydaní tejto knihy som jednoducho pokračoval vo svojich dlhodobých plánoch vydať sa na expedíciu na Dodekany v Stredozemnom mori. Medzitým jedna skupina zformovala nadáciu a požiadala ma o pomoc pri jej rozbiehaní. Nakoniec som sa na plánovanú expedíciu dostal až v roku 1967. Väčšina ľudí nevie, že to boli scientológovia, kto si zvolil, že by to mala byť cirkev, a tak sa tiež stalo. Ja som ju v skutočnosti nezaložil, aj keď ma nazývajú zakladateľom, som zakladateľom tohto predmetu, nie však organizácie. Pretože rád pomáham ľuďom, pomáhal som im, koľko som mohol, až do roku 1966, kedy som zo svojej pozície odišiel. Stále v tejto oblasti robím výskumy a stále o nej píšem knihy. Stále dostávam každý týždeň vrece plné dopisov. Robia skvelú prácu a ja im prajem len to najlepšie.

O: Ako by ste sám seba popísal ako človeka? Ako by ste popísal úspechy, ktoré ste v živote dosiahol? Čo považujete za svoj najväčší úspech? Ako by ste chcel, aby si vás ľudia pamätali?

LRH: Myslím, že jedným z najdôležitejších merítok niečieho života je, koľko má priateľov. A keď ich počítate, nezabudnite započítať tiež sami seba. Sú to slávni ľudia, ktorých všetci obdivujeme za ich objavy, diela alebo vynálezy. Ale keď sa pozrieme na ich život, obyčajne zistíme, že boli osamelí a priateľov mali len pár. Takže obdivujeme ich úspechy, ale nie ich život. Môj život bol bohatý na priateľov z mnohých krajín. Od starých indiánov Černonožcov, ktorí mi v Montane ako chlapcovi rozprávali svoje príbehy, po mužov, ktorých som cvičil počas druhej svetovej vojny, po tých, s ktorými som pracoval na hudobnom albume “Spaze Jazz”, to je bohatstvo môjho života. Nájsť priateľa je neuveriteľný prínos nielen pre vás a pre vášho priateľa, ale i pre celý svet. Nepodceňujte to. Človek je bohatý svojimi priateľmi. Nesnažil by som sa vyčleniť akúkoľvek konkrétnu udalosť vo svojom živote ako svoj “veľký úspech”. Viem, čo bolo uspokojujúce a prinieslo mi radosť. Úspech meriame stupňom naplnenia svojho pôvodného zámeru a toto naplnenie človeku dodáva pocit osobnej hodnoty a ceny. Dajte človeku vieru vo svoju vlastnú hodnotu a uvidíte ako ožije, pretože väčšina dnešných ľudí sa nechala presvedčiť, že ich životy sú bezcenné alebo bezúčelné. Dajte človeku účel a vedomie vlastnej hodnoty a dáte mu život a budúcnosť. Toto som zistil pomerne skoro, keď som cestoval po Ďalekom východe. Ocitol som sa v krajine “veľkej múdrosti” – aspoň mi to tvrdili odborníci v škole. Ale keď som sa mohol rozhliadnuť vlastnými očami, videl som úplnú chudobu a nielen to. Videl som, že tam chýba hodnota a cena jednotlivca. Život tam bol strašne lacný. Nemal žiadnu hodnotu a to sa v spoločnosti prejavilo. Takže som sa pustil do ďalšieho hľadania a štúdia. V roku 1938 som zistil, že život má jeden spoločný účel – prežiť. Nech už robí čokoľvek, snaží sa prežiť. Aplikoval som toto zistenie na ľudské chovanie a zistil som, že nech už je človek zdravý alebo nepríčetný, bohatý alebo chudobný, civilizovaný alebo primitívny, pramení všetko, čo takýto človek robí, z túžby prežiť. Môj ďalší problém bolo zistiť, prečo sa ľudia dopúšťajú činností, ktoré sú proti prežitiu. A riešenie tohto problému prinieslo knihu “Dianetika: Moderná veda o duševnom zdraví”. Z tohto bodu potom pokračovalo riešenie ďalších problémov a paradoxov. Keď vychádzate z predpokladu, že človek nie je nič viac než hruda hliny alebo mäsa, dôjdete ku složitostiam a ku zlyhaniu. Keď ale vychádzate z toho, že človek je ako bytosť, ktorá má svoj účel a hodnotu a že existuje niečo také ako jednotlivec, ktorý sa snaží prežiť a zlepšiť prežitie ostatných, máte šancu. Ale aj tak chýbala odpoveď na to, prečo sa stav jednotlivca zhoršuje. A ďalšia vec, ktorú som objavil bolo, že tieto ťažkosti môže napraviť jednotlivec sám. Nedajú sa napraviť pomocou drog, liekov ani chirurgického zásahu, pretože pracujete s ľudským duchom. Myslím, že som prevrátil a obrátil naruby množstvo názorov “expertov”. Napríklad, ľudia chodia po svete a hľadajú odpovede. Neuvedomujú si, že odpovedí majú okolo seba množstvo. Len si nepoložili tú správnu otázku. A ak sa vám to zdá hrozne jednoduché, tak máte pravdu. Človeka tešia zložitosti a myslia si, že keď sa mu podarí pridať ešte trochu zložitosti naviac, tak celú vec vyrieši. A to je pasca. Vydal sa zlým smerom a dôkazom toho je stav našej spoločnosti – od zahlcenosti drogami po plný arzenál atómových zbraní. Nikdy sa nedopátral zdroja aberácie. Človeka vyhodili do tejto hry zvanej “život” a nejak mu nikto nedal potrebné pravidlá. Výsledok dnes vidíte okolo seba. Keď pochopíte zdroj aberácie, keď pochopíte túto hru, keď sa vám podarí znovu získať svoju cenu a svoj účel, nepatrí vám len celý svet, ale aj hviezdy a čokoľvek ležiace za nimi.

Človeka vyhodili do tejto hry zvanej “život” a nejak mu nikto nedal potrebné pravidlá.

Zdroj: www.lrh.cz